História

Počiatky gemerskej obce Hucín siahajú do stredoveku. Najstaršie písomné zmienky o nej pochádzajú z 13. storočia (1235 – 1243 – 1288). V prvej polovici 14. storočia to už bola rozvinutá obec s farským kostolom. V tej dobe väčšina tunajšej pôdy patrila zemanom Hucínskym (Giczey). Hlavným zamestnaním obyvateľov tak v stredoveku ako aj v novoveku bolo poľnohospodárstvo, ale zaoberali sa aj inými činnosťami, ako napríklad pálením vápna, hrnčiarstvom a výrobou fajok.

História Hucína je úzko spätá s osudom a životom šľachtických rodov zemepánov. Počas niekoľkých storočí existencie obce tri zemianske rodiny mali veľký vplyv na vývoj dediny. RodinaGiczeyovcov už v stredoveku patrila medzi zámožnejšie. László Giczey už v roku 1427 vlastnil 32 domov v Hucíne resp. 16 v Nováčanoch. Šľachtický titul získal v XIV. Storočí v dnešnej Stánksej (pri Tornali). Členovia rodu patrili medzi vplyvné osobnosti Gemerskej župy. Manželka Gábora Giczeyho, Klára Bessenyeiová, je pochovaná v kostole v Hucíne. Kamenný náhrobok je v súčasnosti vbudovaný do steny kostolnej veže. Vzhľadom nato, že rodina Giczeyovcov bola zámožná a mala veľké statky aj inde, pravdepodobne sa málo zdržiavala v Hucíne.

Czékusovci sú podľa rodinnej tradície pôvodom kuni. Za ich rodisko bola považovaná Kunová Teplica, kde už v XVI. Storočí prekvitala. Hucínska vetva rodiny bola založená Miklósom Czékusom, ktorého syn János v roku 1629 získal šľachtický titul. Prepojenie s Hucínom vzniklo manželským zväzkom Mátého Czékusa s Máriou Giczeyovou, čím Czékusovci prišli k veľkým statkom. Na prelome XVIII. - XIX. Storočia sa rodina pustila do výstavby dvoch kaštieľov, ktoré dodnes sú ozdobou dediny.

Fáyovci boli rodina, ktorej rodokmeň sa dá odvodiť až po XII. Storočie. Do Hucína sa dostali koncom XVI. Storočie, keď si István Fáy vzal Boru Giczeyovú za manželku. Viacero osobností z tejto rodiny zohrávalo významnú rolu v histórii gemerskej župy: v rokoch 1871 – 1891 Gustáv bol vicišpánom župy, neskôr aj jeho syn Gyula zastával túto funkciu. Rodinný kaštieľ v súčasnosti slúži ako materská škola aj kultúrny dom.

Vzťah rodu Diószeghyovcov, ktorý svoj šľachtický titul odvodzuje od Hucína, vznikol prostredníctvom Fáyovcov. Totiž Pál Diószeghy sa oženil so Zsuzsannou Fáyovou. Tým získal aj statky a majetok v Hucíne a to mu umožnilo získať šľachtický titul v roku 1712. Keďže značné majetky vlastnili aj v iných častiach Uhorska, pravdepodobne sa v Hucíne málo zdržiavali. Ani rodina Oroszovcov nezanechala výraznú stopu v živote Hucína. K svojim majetkom v Hucíne totiž prišla dočasne tak, že v roku 1486 uplatnila svoje záložné právo na statky Simona Giczeyho. Simon svoje statky v Hucíne, Mikolčanoch, Nováčanoch aj v Stránskom zadĺžil za 200 zlatých.

Hucín ako národnostne zmiešaná obec (Rómovia viac ako 50%, Maďari okolo 30%, Slováci okolo 20%), bol vždy tolerantnejší k prisťahovalcom. Bohužiaľ, súčasná ťažká finančná situácia Rómov nedovoľuje im udržiavať stav ich obytných domov, už ani nehovoriac o výstavbe nových, čím sa neustále zhoršuje výzor dediny. Nepomáha tomu ani snaha udržiavania stavu verejných budov, z ktorých pripomenieme hlavne rekonštrukciu Domu kultúry a materskej školy (1996), obnovu budovu Obecného úradu (2001), renováciu exteriéru reformovaného kostola (2000) alebo opravu budovy miestnej školy (2002). Na druhej strane Dom smútku ako novostavba (1996) je príjemným spestrením vzhľadu obce. Najväčšou investíciou posledných rokov bola plynofikácia obce (1998), ktoré bolo financované hlavne zo štátnych zdrojov.

Úpadok priemyselnej a poľnohospodárskej výroby, čo malo za následok výrazné zníženie zamestnanosti, značne ovplyvnil aj rozvoj obce. Počet nezamestnaných stúpol na neuveriteľných 50%, keď hlavne rómska popularita bola postihnutá. Tento stav len trocha vylepšujú sezónne verejnoprospešné pracovné príležitosti. V rámci týchto prác sa zvyčajne upratuje a čistia sa verejné priestranstvá, ako cintorín, miestny potok alebo jarky na hlavnej ulici, slúžiace na odvod dažďovej vody.

SYMBOLY OBCE

Keď sa v poslednej tretine 18. storočia v súvislosti s rozvojom miestnej administratívy stala aktuálnou potreba overovať písomnosti obecnou pečaťou, rozhodli sa vtedajší predstavitelia Hucína vložiť do jej pečatného poľa znak, ktorý by (na rozdiel od väčšiny ostatných dedín na Slovensku) nepredstavoval ich zamestnania, ani vzťah k zemepánovi, ale symbolizovali ním prírodné pomery svojho chotára.

Priamym dokladom na uvedenú skutočnosť je originálne pečatidlo Hucína z roku 1778 zachované a uložené v Gemersko – malohontskom múzeu v Rimavskej Sobote. V strede pečatného poľa je stvárnený znak štyroch vrchoch tri štylizované listnaté stromy, pričom na strednom z nich stojí vzlietajúci (t.j. S roztiahnutými krídlami a natiahnutým chvostom) vták. Po oboch stranách vyrastajú z dolných okrajov vrchov nahor až do úrovne krku vtáka ornamentálne poňaté rastliny.

Súčasný erb Hucína je vyhotovený na základe spomenutého pečatidla nasledovne: Na modrom štíte štyri pozdĺžne zlatom (nažlto) zvrásnené zelené vrchy, z vrcholov ktorých vyrastajú tri zlaté (žlté) štylizované stromy, pri pätách s vyrastajúcimi zlatými (žltými) listami (trsmi) trávy. Na strednom strome stojí strieborný (biely) vták s roztiahnutými krídlami a napnutým chvostom, zobák má zlatý (žltý). Z dolného okraja do úpätia vrchov po stranách štítu vyrastajú zlaté (žlté) štylizované rastliny.

V nadväznosti na toto usporiadanie obecné farby tvorí bielo – žlto – modro - zelená štvorkombinácia.